História

  Podobne ako v desiatkach a stovkách iných obcí na Slovensku aj v Moravanoch bol takpovediac priekopníckym športom – ako inak – futbal. Práve futbal bol – a v mnohých prípadoch ešte aj dnes je (Moravian sa to našťastie už netýka) jediným športovým odvetvím v tej – či onej obci. A tak naše putovanie do histórie športu v Moravanoch právom začína futbalom.

Jeho prvopočiatky v Moravanoch siahajú do roku 1929, kedy Hynek, Nedorost, Mendel, Burdel, Toráč, Zuzic, Málik, Putrovec, Lipka a ďalší utvorili v Moravanoch prvú futbalovú jedenástku. Táto svoje zápasy hrávala na miestnom urbárskom pozemku na “Hliníku”. Milovníci “Koženej” v Moravanoch to však vtedy nemali ľahké, pretože ich často z ihriska vyhnal miestny hájnik. Naopak, podporu našli vo vtedajších ,,sponzoroch” – pekárovi Nedorostovi a obchodníkovi Jandovi.

Po druhej svetovej vojne už “Hliník” definitívne patril športovcom – i keď len uplatňovaním ,,zvykového práva”, pretože majetkovo-právne záležitosti stále neboli usporiadané. Napriek tomu k futbalovému ihrisku pribudlo aj volejbalové, ba aj doskočisko pre skok do diaľky. S týmto obdobím (koniec 40-tych a začiatok 50-tych rokov) je spojená aj doteraz najslávnejšia éra moravianskeho futbalu. ,,Mančaft” v zložení Karol Masaryk (Marino), Ján Starovič (Kolenatý), Ján Raušlo (Dzina), Štefan Búcor (Bucko), Ladislav Hulman (Lacika), Jozef Tomášik (Molino), Anton Halás (Kopino), Cyril Líška (Cipka), Jaroslav Masaryk (Suro), Bernard Hulman (Berco), Karol Hulman (Karčko), Tibor Bohunický (Činánek), Stanislav Kuník (Kilo) naháňal strach futbalovým mužstvám v bližšom i vzdialenejšom okolí.

Súperi si na ,,Hliník“ chodili obyčajne po výprasky – Veľké Orvište tu napríklad ,,nafasovalo” rekordných 0:20, Veľké Kostoľany 0:19, Drahovce 0:12. Vtedajšia ,,norma” sa pohybovala medzi 6-10 gólmi v sieti súpera. Najlepším strelcom a takpovediac dušou mužstva bol nezabudnuteľný Berco Hulman, no možno povedať, že každý z vtedajšieho ,,Wunder teamu” čímsi vynikal. Napríklad ,,Kopino” bol známy svojimi povestnými strelami z trestných kopov, Tibor Bohunický zasa neprekonateľným kopaním 11-tok. Vo svojej bohatej kariére nezahodil ani jednu. Len raz sa stalo (v Dubovanoch), že po prekonaní brankára lopta zostala stáť v blate na bránkovej čiare.

Pre históriu treba zaznamenať, že podporovateľom vtedajšieho futbalu v Moravanoch boli Štátne lesy. Aj preto moravianska telovýchovná jednota niesla názov Tatran. Neskôr sa premenovala na Sokol a v šesťdesiatych rokoch na Družstevník – podobne ako mnohé ďalšie telovýchovné jednoty, nachádzajúce materiálnu, ale aj inú podporu vo vtedy existujúcich roľníckych družstvách.

S týmto obdobím sú spojené aj ďalšie zaujímavosti, dotvárajúce históriu telovýchovného a športového hnutia v Moravanoch. Tu niekde začala tradícia tradičných hodových turnajov, ale aj mnohých zábavno-športových a kultúrnych podujatí pre mládež. Tu sa zrodila aj neopakovateľná atmosféra derby zápasov Banka-Moravany, ktorá pretrváva dodnes. Pozitívne v tomto období možno hodnotiť aj starostlivosť o futbalovú zálohu – dorastenecké a žiacke družstva. Nie je vôbec náhodné, že za vyššie spomínaným mužstvom sa rodila ďalšia kvalita reprezentovaná Mišom Kotulom, Tónom Hulmanom – Páleníkom, Janom Hulmanom, Janom Marekom, Tónom Minčeffom, Janom Javorkom a ďalšími. A tiež nie je náhodné, že moraviansky futbal v tom období bol trvalou zásobárňou vo vyšších súťažiach hrajúcich Piešťan. Po Karolovi Hanicovi zakotvili v mužstve kúpeľného mesta aj mnohí ďalší. V sezóne 1961/62 hrali vo vtedy druholigovom mužstve Piešťan dokonca štyria hráči z Moravian – Halás, Hanic, Kotula a Javorka. V tejto súvislosti stojí za povšimnutie jedna zaujímavosť: Napriek tomu, že náš odveký rival Sokol Banka mal vždy vo svojich radoch prinajmenšom tak kvalitných futbalistov ako Moravany – v piešťanskom kolektíve sa im výraznejšie presadiť nepodarilo.

Už táto futbalová generácia sa presťahovala z ,,Hliníka” na nové ihrisko na ,,Osušinách”. Udialo sa tak v 50-tych rokoch. Prvým oficiálnym zápasom na tomto ihrisku bolo stretnutie Moravany – Modrová (14:2), ktoré sa uskutočnilo 1. apríla 1966. Neskôr k futbalovému ihrisku začali pribúdať ďalšie športoviská budované predovšetkým v akcii ,,Z”. Takto boli vybudované ihriská pre volejbal, nohejbal i tenis, ale aj sociálne budovy pre futbalistov i nohejbalistov. Kompletný areál, pýcha moravianskeho športu, bol otvorený v roku 1989 pri príležitosti 60-teho výročia organizovaného športu v našej obci. Pre úplnosť v tejto oblasti treba spomenúť ešte jedno športovisko vybudované svojpomocou, kde dominoval predovšetkým volejbal. Nachádzalo sa na pozemku, na ktorom dnes stojí Kultúrny dom.

Celé doterajšie obdobie si nemožno predstaviť bez silných organizátorských osobností. Tie predvojnové sú spomínané vyššie, neskôr pribúdali ďalší – skupiny okolo M. Margetína, J. Kováčika, K. Masayka, Z. Raušlu či I. Kirku. Ich menoslov by bol príliš dlhý, než nám dovoľuje priestor tohto príspevku (možno k tomu bude príležitosť pri vydaní osobitnej publikácie).

Nové (terajšie) ihrisko bolo svedkom mnohých úspechov, ale aj pádov moravianskeho futbalu a športu. K úspechom možno zaradiť všetko to, čo sa tu vybudovalo, ale aj napríklad účinkovanie futbalového družstva v tretej lige. K pádom zase športová verejnosť zaraďuje viaceré zostupy, ale aj iné tienisté stránky športu v našej obci (Moravany v určitom období boli neslávne populárne viacerými neprístojnosťami). Našťastie tých pádov bolo podstatne menej!

Už vyššie sme spomínali, že Moravany patria k tým obciam na Slovensku, kde sa popri futbalu darí aj ďalším športom. Najväčšie úspechy z tejto skupiny športov zaznamenali v Moravanoch v nohejbale. Tento šport začínal v Moravanoch na začiatku 70-tych rokov. Zopár nadšencov začínalo neskôr na Výtokoch v rekreačnom stredisku OSP Trnava, neskôr sa chlapci schádzali na Tesláckych chatách pri Striebornici, aby svoje putovanie aby svoje putovanie ukončili v novovybudovanom areáli. Práve v ňom bol zaregistrovaný najväčší úspech tohto skromného kolektívu – účasť v kvalifikácii o I. národnú nohejbalovú ligu. Nohejbal v Moravanoch je spojený s menami Raušlovcov, Gonovcov, Hulmanovcov, Markovičovcov, Maligovcov, Masarykom, Voltmanom, Galbavým, ale aj s Jánom Miškechom, známej postavy moravianskeho športu (futbalista, funkcionár, rozhodca). Nie náhodou je jeho menom pomenovaný každoročne organizovaný letný nohejbalový turnaj, ktorého prvý ročník sa uskutočnil v roku 1992 nadväzujúc tak na populárne majstrovstvá Moravian, ktoré začali svoju históriu písať v roku 1982.

Úspešnú športovú kapitolu v našej obci napísal aj stolnotenisový oddiel, ktorý začal so svojou činnosťou v roku 1976. V skromných podmienkach dosiahli chlapci okolo Richarda Hulmana viacero úspechov. K tým najväčším bezosporu patrí účinkovanie vo IV. Lige s reálnymi ambíciami hrať dokonca III. ligu. Za najhodnotnejší individuálny výkon možno považovať umiestnenie Ľuboša Hulmana, ktorý sa v roku 1992 dostal na šampionáte Slovenska do 16-ky najlepších.

Z ďalších organizovaných pohybových aktivít za zmienku stojí aj pôsobenie turistického oddielu (1975 – 80) pod vedením Jána Kňažíka. Zúčastnil sa mnohých podujatí regionálneho i celoslovenského významu.

Ostatné športy sa síce nerozvíjali organizovane, ale úspechy v niektorých z nich rozhodne za zmienku stoja. V každom prípade treba spomenúť tenis, ktorého korene sú úzko spojené so Štefanom Mackom a jeho synmi Tiborom a Ladislavom. Posledne menovaný si v roku 1966 vybojoval v drese bratislavského Slovanu dokonca titul majstra ČSSR a mnohokrát obliekol aj reprezentačný dres. Za najvýznamnejšie možno považovať jeho účinkovanie v juniorskom Galeovom pohári. Dobrú pozíciu medzi športmi v Moravanoch má aj atletika, ktorá najväčšiu konjunktúru najmä v mládežníckom ,,prevedení” dosiahla počas učiteľského pôsobenia Štefana Estera v našej obci. Z tohto obdobia vynikajú najmä výkony Pánika v skoku do výšky, ale aj viacerých ďalších v atletickom družstve miestnej ŽS. Za najväčšie atletické úspechy však treba považovať maratónske víťazstvo Antona Javorku, 13-násobného reprezentanta ČSSR.

K významným rodákom, ktorí preslávili nielen miestny, ale aj celoslovenský či európsky šport patrí Vladimír Plulík (nar. 1963). Dňa 19. mája 1998 ako reprezentant Slovenska vystúpil spolu s ďalšími dvoma horolezcami severnou cestou na najvyššiu horu svete Mount Evrest (Čomoulangma) 8848 m. n. m., a to bez použitia kyslíkového prístroja. V športovom lezení je klasifikovaný do stupnice 9+ podľa tabuliek UIAA. Vo Vysokých Tatrách urobil viaceré prvovýstupy. V roku 1997 sa zúčastnil výpravy na Končenčongu – tretiu najvyššiu horu sveta. Jeho manželka Jana je autorkou knihy Everest 98 – Svedectvá, v ktorej sú podrobne opísané Vladove horolezecké strasti i radosti. V súčasnosti žije Vladimír Plulík v Piešťanoch, i keď väčšinu času trávi na rôznych sústredeniach doma či v zahraničí.

K súčasným obyvateľom Moravian nad Váhom, ktorý sa rovnako zapísali do dejín slovenského športu patrí zubný lekár MUDr. Igor Čech (nar. 1940), ktorý ako prvý Slovák vystúpil na najvyšší vrch Afriky – Kilimandžáro.

Autor článku: Dr. Anton Javorka